Janette MOTLOVÁ sa dostala na rozhranie dvoch rôznych svetov. Už od mala bola iná ako ostatné deti. V Anne zo Zeleného domu videla seba, svoju snahu zmeniť svet. Dnes je z nej úspešná lektorka, zakladateľka neziskovej organizácie Eduma, aktuálne riaditeľka VÚDPaP a hlavne žena s veľkým „Ž“.
LR (Lektor Roka): Čo Vás priviedlo k tomu, aby ste sa stali lektorkou?
Keďže som pracovala vo výrobe pri stroji a montovala elektro statory, dostala som sa k tomu ako také slepé kura ku zrnu. Bola som šťastná, že je to moja práca a vážila som si ju. Súčasne som mala veľmi dobrý pocit, keď prichádzali noví ľudia a bolo potrebné zaučenie, začali ich posielať ku mne. Nejakým spôsobom som dokázala vycítiť, ako ktorému človeku podať informácie. Pamätám si, že už vtedy som sa snažila vytvoriť u ľudí vzťah k tomu, čo robia.
Ako na jeden zo zlomových momentov si spomínam, keď som začala pracovať v Iuvente – Slovenskom inšitúte mládeže. Postavili ma pred skupinu rôznych ľudí a povedali, nech im odovzdám isté témy. Ja som na nich len pozrela a hovorím im, že som nikdy netrénovala. Vtedy sa ma opýtali: „A to je nejaká veda? Buď to v sebe máš alebo nemáš.“
Takto som sa postupne dostala k lektorovaniu. Ľudí vždy prekvapovalo, prečo otváram ťažké témy cez vlastné zlyhanie. Považujem to za veľmi dôležité. Ako inak im vysvetlím, kde sú hranice, ak neukážem kam až môžu padnúť?
LR: Kto alebo čo Vás najviac motivovalo, bolo pre Vás najväčšou inšpiráciou?
Vždy ma veľmi prekvapuje, ako málo poznáme samých seba. Prvou inšpiráciou pre mňa je, keď sa pristihnem pritom, že mám istý stereotyp či predsudok alebo keď pociťujem iracionálny strach. Vtedy začnem premýšľať, ako tomu predchádzať. Tým, že pozorujem samú seba, sa učím rozumieť prežívaniu človeka.
Motivuje ma napríklad, keď nájdem v skupine osobu a nezareagujem hneď tak dobre, ako by som chcela. Vtedy rozoberám, analyzujem. Premýšľam, či má nespracovanú emóciu alebo či sa niečoho bojí alebo či je chladný. Rovnako je pre mňa veľmi silnou inšpiráciou, keď mám pocit krivdy naokolo. Prišlo mi to ako veľká nespravodlivosť, keď som videla, ako sú Nepočujúci stratení pri vtipoch, alebo keď som si začala všímať, že nemáme rozprávky pre nepočujúce deti. Je potrebné urobiť všetko preto, aby mohli to, čo môžeme my. Potrebujeme nájsť čo najviac ľudí, ktorí sú ochotní prispieť k tomu, aby bol svet spravodlivý.
LR: Stalo sa Vám, že ste sa stretli s negatívnou reakciou, negatívnou spätnou väzbou?
Sú momenty, keď prídu účastníci, ktorí povedia, že ich Rómka školiť nebude a odídu. Spočiatku ma to bolelo, pretože odo mňa chceli niečo, čo nikdy nebudem vedieť zmeniť. Ale časom som to prijala.
Niekedy sa napríklad stáva, že sa dostanem do konfrontácie, keď ide o rómsku tému. Identita rómskeho JA je pre mňa niečo tak mladé a tak ovplyvnené spoločenským dopadom a intoleranciou, že niektoré veci, hlavne z pohľadu rómskych detí, si môžem vysvetľovať inak, ako niekto, kto od narodenia vyrastá v rodine, ktorá je skutočne hrdá nato, že je rómska. Vtedy sú diskusie s účastníkmi zložitejšie.
LR: Čo Vám prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že ste jednou z nominovaných v súťaži Lektor Roka?
Prvotná emócia nebola taká, ako by si každý predstavoval. Keď som sa dozvedela, že som nominovaná, stále som za tým videla svoje kolegyne. Nakoniec som ale zistila, že to bola jedna z účastníčok vzdelávania a to bol neopísateľný pocit. Vtedy ma to skutočne potešilo. Keď si niekto nájde čas napísať spätnú väzbu, ktorú vie odôvodniť, to si skutočne vážim. Vtedy som bola úprimne rada, že som tomu dala naozajstnú váhu.
LR: Ako hodnotíte hlavnú myšlienku tejto súťaže?
Kvalita lektora nie je zaručená tým, že urobí 20 školení, a preto vnímam veľkú dôležitosť tohto ocenenia. Mnoho ľudí robí lektorov, ale nemyslím si, že lektormi skutočne sú. Je podstatné, aby sa ukázalo, kde sa nachádza kvalita v tak nemerateľnej téme.
Keď som sa pri stretnutí s porotou dozvedela, že väčšina nominovaných bolo z oblasti HR, jediné čo mi napadlo bolo, čo tam človek ako ja bude robiť. Práve vtedy som si uvedomila zmysel spájania komunity. Prepájania rôznych svetov. O to viac som bola prekvapená, že som to vyhrala. Bolo to pre mňa veľmi silné, pretože som prišla s témou, ktorá nie je úplne bežnou HR témou.
Po získaní ocenenia som si uvedomovala rešpekt aj veľkú zodpovednosť. Vravím si – dievča, to nie je len obyčajné ocenenie. Ty musíš byť skutočným nositeľom. Na jednej strane mi táto súťaž neskutočne veľa dala a na druhej strane mi vzala ľahkosť. Teraz do vzdelávania vstupujem s tým, že môžem veľmi ľahko dehonestovať značku, ktorú nosím. Aj z toho sa však teším, pretože ma to núti byť stále lepšou, a to je pre mňa akási vnútorná výzva.
LR: Ako vnímate vzdelávanie vo vzťahu k biznis prostrediu?
Podľa mňa neexistuje biznis bez vzdelávania. Ak si nejaká firma myslí, že môže byť odtrhnutá od vzdelávania a školstva, tak sa veľmi mýli. Vzdelávanie je neoddeliteľná súčasť a pokiaľ chýba, je to prejavom slepoty firmy.
Mnoho ľudí kritizuje školstvo a vzdelanie. Avšak nikto školstvu nedáva motiváciu, prečo robiť veci inak. Máme tu prekvalifikovaných ľudí. Máme ich preto, lebo my ako spoločnosť to sami chceme. Myslíme si, že najmúdrejší človek je ten, kto má vzdelanie, tituly a vedomosti. Nedávame hodnotu človeku, ktorý vzdelanie nemá, ale je schopný uplatniť sa v praxi. Zabúdame na význam bežného človeka, lebo sa nám to javí ako príliš obyčajné.
Každý kto pracuje s vylúčenými skupinami vie, že peniaze sú pre nich krátkodobá záležitosť. Oveľa dôležitejší je vzťah s ľuďmi naokolo, aj v práci. To, čo potrebujeme pre biznis, je vzdelávať HR ľudí, aby už v predstihu premýšľali, akých ľudí budú oni sami zamestnávať. Potrebujeme ich naučiť, že jazyk je nástrojom myslenia a ten musia prispôsobiť skupine ľudí, ktorí sú, alebo majú byť, ich zamestnancami.
LR: Pred pár rokmi ste vydali knihu s názvom Cigánka, ktorá je Vašou autobiografiou. Čo Vás viedlo k tomu, aby ste napísali knihu o svojom živote ?
Zistila som, že blogy, ktoré som písavala na SME, boli čítané. Pri ich tvorení som cítila, že dokážem ľuďom priblížiť veci, ktoré som zažila a oni budú schopní porozumieť.
Bolo dôležité mať okolo seba blízkych, ktorí mi dovolili byť takou, akou som. Trvalo mi to dlhé roky. Ľuďom som chcela povedať, aby hľadali za každým dieťaťom príbeh a nevinili jeho rodičov.
Pre mňa to bola čistá katarzia. Písanie malo pre mňa terapeutický účinok. Keď som dopísala knihu, mala som pocit, že som našla samú seba. Zrazu som prestala byť Janette tak, ako ju chcú vidieť Gadžovia a tak, ako ju chcú vidieť romáci. Zostala som Janette tak. ako sa vidím ja sama seba. Písanie mi pomohlo v sebe samej upratať vzťahy, myšlienky – pochopiť, že nech sa udialo čokoľvek, tak to malo v mojom živote zmysel. Všetky tie veci, ktoré som zažila, zo mňa učinili lektorku, akou som teraz.
LR: Okrem Cigánky sa s Vašim menom spája ešte druhý pojem, a to je Eduma, Vaša nezisková organizácia. Kedy a ako vznikla myšlienka založiť ju?
Moment, prečo som založila s dvomi ďalšími ľuďmi Edumu, nastal vtedy, keď som začínala mať pocit, že sa veľmi málo zaujímame o prežívanie. Keď sa nezaujímame o prežívanie seba, ľudí v rodine, práci a detí v škole, nemôžeme robiť svoju prácu kvalitne. Skutočná motivácia vychádzala z presvedčenia a snahy pomôcť pochopiť ľuďom, že to že niečo považujú za zlé je v poriadku. Pretože bez negatívnych emócii nemôže dôjsť k zmene. Keď som frustrovaná, nahnevaná a cítim nespravodlivosť, vtedy mám potrebu niečo zmeniť.
Na druhej strane sa ku mne dostávali deti, ktoré úplne nerozumeli tomu, čo sa s nimi deje. A ja som hľadala spôsob ako im pomôcť. Takto sme postupne začali pracovať s deťmi z detského domova, pripravovali vychovávateľov, ako rozumieť rómskemu ja. Pomáhali sme počujúcim rodičom, ktorým sa narodili nepočujúce deti. Dôležité je, aby bol rodič schopný vytvoriť dieťaťu šťastné detstvo aj napriek hendikepu, s ktorým žije. Neexistuje šťastné dieťa bez šťastného rodiča.
autor: Simona Kocholová
