Olívia Hurbanová mala kedysi strach z ľudí. Rozhodla sa ho prekonať. Dnes je čerstvou držiteľkou ocenenia Lektor Roka 2018. Vníma ho ako obrovský záväzok a zároveň ako nesmiernu poctu, že jej hlas rezonuje v dobe, kedy ľudia hľadajú povrchné riešenia a rýchlokvasené návody. Vo vzdelávaní vidí riešenie mnohých celospoločenských aj individuálnych problémov. Len zriedka vypína svoju myseľ. Najradšej oddychuje pri kvalitnej poézii a v divadle s rodinou. Rozprávali sme sa o tom, ako vzdeláva, o intolerancii a prečo má rada Pipi Dlhú Pančuchu.
Ako ste sa k lektorovaniu dostali?
Tá cesta začala veľmi dávno v mojom detstve. Už ako malé dieťa som veľmi intenzívne vnímala, ako krutí k sebe ľudia vedia byť a koľko nespravodlivosti okolo mňa je. Ako spomedzi seba vylučujeme ľudí na základe zvláštnych kritérií, len kvôli tomu, že má niekto inú farbu pleti, že nemá najlepšie topánky, inak rozmýšľa, inak sa modlí alebo sa nemodlí vôbec. Veľmi silno som to vnímala a odmalička som práve k týmto ľuďom „na okraji“ mala blízko. Nejako prirodzene ma to doviedlo k vzdelávaniu, lebo je to jeden z nástrojov, ako môžeme svet okolo seba meniť k lepšiemu.
Dotýkate sa tém ako poruchy empatie, xenofóbia či rasizmus. Prečo ľudia často netolerujú inak zmýšľajúcich alebo inak vyzerajúcich ľudí? Ako z toho von?
Mám vlastnú teóriu empatických kruhov. Ako kráčame životom, učíme sa mať radi ľudí alebo naopak ich nemať radi. Veľmi to závisí od toho, ako osvietení ľudia nás životom sprevádzajú. To, koľko z nich vieme zahrnúť do svojich kruhov, je spojené s tým, k čomu nás vedú rodičia, akých máme kamarátov, rodinu či učiteľov. Skrátka, okolie nás formuje a učí, ktorí sú tí naši a naopak, ktorí nie – do tých je dovolené si kopnúť. Môj koncept sa snaží empatické kruhy ľuďom zväčšovať a keďže som nenapraviteľný idealista, bola by som rada, keby sa v ideálnom prípade obruč tohto kruhu rozplynula. Vzdelávanie a komunikácia je jednou z ciest, ako sa k porozumeniu, rešpektu a vzájomnej tolerancii dopracovať. Ak sa spolu budeme rozprávať čo i len cez kľúčovú dierku, je to stokrát lepšia cesta, ako sa každý na inom brehu konzervovať vo vlastnej pravde.
V rámci vlastného programu Zručnosti budúCNOSTI sa sústredíte primárne na ľudské rozhodovanie a jeho iracionalitu. Považujete sa za racionálnu a pragmatickú osobu alebo Vás skôr vystihuje emocionálny rojko-snílek?
Vo všeobecnosti sme si vyvinuli pojmovú kategóriu racionálny typ alebo racionálne myslenie, avšak práve neuroveda nám pri hĺbkovom skúmaní ukazuje, že na to, čo chápeme pod pojmom racionálne myslenie, neostáva veľa priestoru. Rada by som žila v domnienke, že som racionálny tvor, ale viem, že každé ľudské rozhodnutie má v sebe aj zásadný emocionálny komponent a naše rozhodovanie výrazne ovplyvňujú aj faktory z okolia, o ktorých nemáme ani potuchy. Z obrovského množstva zaujímavých štúdií spomeniem aspoň jednu. Vedeli ste, že vaše vnímanie kandidáta na pohovore dokáže zásadne ovplyvniť taká vec, akou je stolička, na ktorej sedíte? Ak sedíte na tvrdej stoličke, máte tendenciu považovať kandidáta za rigidného a neflexibilného. Ak sedíte na mäkkej, je tomu naopak. Podobných bizarností by som vedela uviesť nespočetne veľa. Také racionálne bytosti sme.
Aké sú podľa Vás zručnosti budúcnosti?
Za veľmi podstatnú pokladám schopnosť múdro pracovať s informáciami. Žijeme v globálne prepojenom svete a dobe informačnej explózie. Takéto prostredie vytvára veľké nároky na schopnosť vedieť s informáciami narábať, nielen ich pasívne prijímať. Je nutné sa naučiť ich preverovať a častokrát sa ich spochybňovaním dopracovať k novému poznaniu. Negramotní 21. storočia, nebudú tí, ktorí nevedia písať a čítať, ale tí, ktorí nebudú schopní nové poznatky absorbovať, aplikovať a zároveň sa adaptovať na zmeny, ktoré bude prinášať neustály nárast vedomostí a poznatkov z rôznych oblastí života a vedy.
Vo výuke využívate virtuálnu realitu? Ako s ňou pracujete? Je podľa Vás neodmysliteľnou súčasťou lektoringu budúcnosti?
Podľa mňa je virtuálna realita nástroj, ktorý ma neuveriteľný potenciál. Umožňuje lepšie navodiť situácie a prostredie, ktoré v bežnom živote vnímame len podprahovo, prípadne ich nezažívame vôbec a prostredníctvom virtuálnej reality ich vieme zosilniť a kultivovať schopnosť premýšľania o vlastných myšlienkových pochodoch, čo považujem za kľúčové na ceste k akejkoľvek vedomej zmene chovania.
Pôsobíte v Creative Academy, ktorá sa zaoberá reklamou a marketingom. Čo konkrétne v nej vyučujete?
V Creative Academy zastrešujem predmet Komunikácia – ide o bezprostrednú komunikáciu tvárou v tvár. Pre bližšiu predstavu, učím ľudí ako robiť marketing, ktorý ak ste rozumný, vás nestojí ani korunu a je primárne o budovaní férových vzťahov. Moja výučba v akadémii sa dotýka oblastí ako Sociálna inteligencia, Chyby v úsudku, Negociácie a presviedčanie, Kreatívne a adaptívne myslenie z pohľadu neurobiológie a cez evolučnú perspektívu.
Keď sme už pri tej reklame, máte nejakú obľúbenú?
Jednoznačne politické reklamy. Bizarnosť politických kampaní dokáže vyložene upútať moju pozornosť viac ako akékoľvek iné komerčné reklamy. Zároveň ma vždy poteší, akému veľkému množstvu ľudí záleží na mojom blahu. (smiech)
Veríte reklamám, pôsobia na Vás? Keď Vás zaujme nejaký produkt, utekáte si ho hneď kúpiť?
Obrovská časť ľudského rozhodovanie vrátane rozhodnutia, po akom výrobku siahnem v supermarkete sú procesované za scénou, mimo našu vedomú myseľ. Rada by som verila ilúzii, že som v tomto smere výnimkou, ale určite tomu tak nie je. Podprahovo nás ovplyvňuje množstvo vecí, nielen reklamy.
Tvrdíte, že sa fenomén MY verzus ONI zosilňuje. Ako to myslíte?
Myslím si, že aj kvôli rozmachu sociálnych sietí dochádza doslova k polarizácii spoločnosti, kde sa jednotlivé názorové platformy konzervujú vo svojich pravdách na svojej strane barikády, strácajú schopnosť rozumne komunikovať a vzájomnú konfrontáciu vyhrocujú až do prejavov nenávisti.
Dnešná doba nenapomáha rešpektu a história nám potvrdzuje, že to malo mnohokrát fatálne následky. Sociálne siete napomáhajú fenoménu echo komôr, kde sa obklopujeme ľuďmi a skupinami, ktoré rozmýšľajú rovnako ako my. Navštevujeme stránky, ktoré nás utvrdzujú v našich skalopevných presvedčeniach a internet nám ich sám ponúka. Sme teda v ekosystéme, kde počujeme len to, čo počuť chceme, len to, čo už máme v našej mentálnej výbave. Naše presvedčenia sa tak stávajú ešte viac rigidnými, neohybnými. Na to, aby sme rešpektovali iných ľudí, iné kultúry, národy a pohľady na svet, potrebujeme vidieť svet v širších súvislostiach a nielen malý kus koláča. Musíme rozumieť inakosti, čo v konečnom dôsledku vedie k tolerancii, empatii a budovaniu vzájomného rešpektu. Tu sa zase ako kľúčové ukazuje vzdelávanie.
Čo pre Vás znamená výhra v ankete Lektor Roka 2018?
Radosť z toho, že v dobe, keď ľudia hľadajú rýchle a často povrchné riešenia, sme zavalení rôznymi návodmi na monetárny úspech od miliardárov a rôznych motivátorov, je to práve môj hlas, ktorý zarezonoval. Rozhodla som sa hovoriť hlasom ľudí, ktorí pôsobia na rôznych svetových univerzitách a sú z rôznych vedných odvetví. Nie sú to miliardári, nenájdete ich na titulke Forbesu, nemajú milióny followerov na Instagrame a ich hodnotné lekcie majú len zopár tisícok zhliadnutí, ale ich poznatky majú obrovský potenciál transformovať túto spoločnosť do lepšej a zdravšej verzie. Je to pre mňa signál, že to, čo robím, rezonuje a zároveň obrovský záväzok, aby ten hlas vždy reprezentoval súčasný stav vedeckého poznania, aby nikdy neskĺzol k účelovo podsúvaným ľúbivým myšlienkam, ktoré stoja na vode a aby mal využitie pre každodenný život, aj keď to nie je vždy ľahko stráviteľná slepačia polievka.
S humorom o sebe tvrdíte, že ste trpeli sociofóbiou, ktorú ste prekonali aj vďaka silnej potrebe zdieľať. Čo by ste poradili ľuďom s podobným problémom?
Najlepší spôsob ako sa vysporiadať so strachom, je tomu strachu v primeranej miere a forme čeliť. Ak máte problém alebo strach z ľudí, najlepšie urobíte, ak medzi nich pôjdete. (smiech)Možno dospejete k tomu, k čomu som dospela ja. Nie je sa čoho báť.
Môže byť lektorstvo akousi terapiou, podobne ako vo Vašom prípade?
V prvom rade by som chcela povedať, že neverím na univerzálne návody na život, ale v mojom prípade skutočne ako terapia fungovalo. V tréningovej miestnosti zabúdam na seba a stredobodom môjho vesmíru sa stávajú ľudia, ktorí sú v nej so mnou. Nesnažím sa vystupovať z pozície intelektuálnej nadradenosti, je to proces vzájomného zdieľania. Je to skvelá terapia pre obe strany. (smiech)
Ste manželkou a matkou. „Lektorujete“ aj v súkromí? Máte potrebu stále niekoho niekam posúvať alebo viete aj vypnúť?
V prvom rade mám potrebu posúvať samú seba, nakoľko som presvedčená o tom, že sme prostredím jeden pre druhého a či chceme alebo nechceme, navzájom sa ovplyvňujeme a meníme bez toho, aby sme si toho boli vedomí. To je jediná z foriem „domáceho lektorovania“, ktorú považujem za prijateľnú, ak nechcem liezť zvyšku rodiny na nervy s nejakým teoretickým poučovaním.
Skúšate niektoré lektorské postupy aplikovať aj na Vaše deti?
Áno, samozrejme. Nerobím pre nich síce špeciálne prezentácie, ale užitočné veci prirodzene prenášam aj do rodinného prostredia. Všimla som si, že občas moje vlastné zbrane už moje deti vedia obrátiť proti mne. Je to skvelé, od deti sa dá veľmi veľa naučiť. (smiech)
Čo rada robíte, keď nepracujete?
Tu mi napadá citát od Karla Čapka „Keď nemám čo robiť, pracujem.“ Mám zo seba pocit, že aj vo chvíľach, kedy by som si mala dožičiť úplný oddych, stále podvedome premýšľam nad vecami, ktoré súvisia s tým, čomu sa venujem. Takže ak aj v danom momente nie som vášnivo zapálená pre svoju prácu, minimálne malý ohník horí v podstate v každej chvíli. Hádam len s výnimkou čítania dobrej poézie alebo návštevy divadla s rodinou, čo sú moje dve obľúbené formy relaxu, ktoré si z času na čas doprajem.
Máte nejaký zlozvyk, ktorého by ste sa chceli zbaviť a nedarí sa Vám?
Keď hľadám kľúče od auta, do kabelky sa pozriem, až keď som prehľadala chladničku, špajzu a kúpeľňu. Skrátka, niekedy si pripadám roztržitá a neorganizovaná. Asi to súvisí s tým, že sa občas snažím myslieť a spracovávať príliš veľa vecí naraz.
Ak by ste si mali zahrať nejakú filmovú postavu, ktorá by to bola a prečo?
Pipi Dlhú Pančuchu s jej hlavou plnou bláznivých, ale dobrosrdečných nápadov, malinovkovým stromom a pánom Galanom na pleci. A prečo? Lebo Pipi mala bodkovaného koňa, opicu a vždy stála na strane slabších.
