Prvýkrát sa s koučingom stretla ešte v čase, keď bol v plienkach. Postupne ju začali ľudia vyhľadávať sami, keď potrebovali urobiť závažné životné rozhodnutie alebo si upratať v hlave. Časom sa pre ňu koučingové myslenie a konanie stalo spôsobom bytia. Zjavne sa s ním stotožnila bravúrne, keďže si odniesla ocenenie Kouč Roka 2018. Rada počúva jazz, má citovú väzbu ku kapele Queen a vie sa nadchnúť pre dobré knihy, filmy či výstavy. Môžete ju stretnúť s vnučkou v galérii alebo so psom v lese. Prečítajte si rozhovor s pokoj vyžarujúcou Evou Birčákovou.
Ako začala Vaša kariéra kouča? Kde ste sa s týmto pojmom prvýkrát stretli?
V polovici 90. rokov. Pracovala som vo firme Figaro, ktorá disponovala pokrokovým know-how a v rámci neho sme tam už vtedy rozbiehali koučing. V tom čase to bola absolútna revolúcia, zmena paradigmy. Nebolo zvykom, aby sa manažéri zaujímali o to, ako ich zamestnanci premýšľajú, či aké majú názory.
Odvtedy som pôsobila v oblasti rozvoja ľudských zdrojov, takže som s koučingom bola v kontakte viac-menej stále. Vážnejšie som o ňom začala rozmýšľať, keď som pracovala v spoločnosti GlaxoSmithKline ako personálna manažérka. Snažili sme sa budovať dobrú firemnú kultúru. Dvakrát sme sa stali Najlepším zamestnávateľom Slovenska a to samozrejme obnášalo špecifický prístup k ľuďom, ktorý sa veľmi dobre kamarátil s koučingovou filozofiou. Mala som možnosť zúčastňovať sa špičkových školení. Postupne sa na mňa začali obracať kolegovia. Ľudia mi stále častejšie hovorili, že v rozhovorch so mnou nachádzajú nový uhol pohľadu na pre nich dôležité témy. Začalo sa prirodzene ukazovať, že profesia kouča by mi mohla sadnúť.
Ak by ste porovnali začiatky Vašej kariéry a súčasné pôsobenie, v čom vidíte najväčší rozdiel?
Keď som začínala, sústredila som sa najmä na techniky koučovania. Dnes nad nimi nepremýšľam. Sústredím sa na vzťah s klientom a spoluprežívanie jeho príbehu. Zaujímam sa, kadiaľ a ako chce ten príbeh ďalej rozvíjať.
Museli ste s niekým alebo s niečím v profesionálnej sfére bojovať?
Nepovažujem sa za nejakú veľkú bojovníčku, ale keď treba, dokážem sa popasovať s ťažkosťami a nečakanými prekážkami. V tom mi koučingové myslenie, najmä zameranie na riešenia, veľmi pomáha. Ak bojujem, zvádzam skôr vnútorné boje. Zápolila som častokrát s tými istými záležitosťami, ktorým čelia aj moji klienti. Napríklad so strachom zo zlyhania, s vlastnou tendenciou mať od seba veľké očakávania, spochybňovať sa či zvládnuť vnútorného kritika.
Od roku 2008 pôsobíte ako individuálny a tímový kouč vo svojej vlastnej spoločnosti. Ktorá z rolí Vám vyhovuje viac a prečo?
U mňa je to fifty-fifty. Individuálna práca s jednotlivcom zvyčajne trvá isté časové obdobie a umožňuje ísť krásne do hĺbky. Keď pracujem s tímom, častokrát je to skôr jednorazová záležitosť, no vyhovuje mi zase dynamika a alchýmia, ktorá v ňom vzniká. Tím je viac ako sumár jeho častí. Naozaj to tak funguje. Nemám rada jednostrannosť, skôr pestrosť a som nesmierne rada, že moja práca je práve taká rozmanitá, keďže aj školím či podieľam sa na zaujímavých rozvojových projektoch.
Kto najviac vyhľadáva Vaše služby?
Mám pomerne stabilnú klientelu a sú to zväčša slovenské pobočky veľkých globálnych spoločností.
Veľa a rada pracujete s talentmi, podporujete ich. Z Vašej skúsenosti, čo im najviac pomáha, aby naplno rozvinuli svoje danosti?
Myslím, že je dôležité, aby každý dobre poznal svoje silné stránky, teda svoj talent, a zároveň aby s ním zodpovedne a citlivo narábal a dokázal ho používať. Keď pracujem s talentmi, pýtam sa ich: V čom je tvoja jedinečnosť a čím je tvoja cesta životom jedinečná? Akú kultúru chceš vo svojej firme vytvárať? Aký svet tým spoluvytváraš? Talentovaní zamestnanci spravidla ľahšie rozvíjajú svoj potenciál, ak nájdu rezonanciu medzi svojimi hodnotami a firemnou kultúrou.
Vedeli by ste povedať z praxe, čo ľuďom naopak najčastejšie bráni rozvíjať svoj talent?
Niekedy nie sú v dostatočnom vnútornom kontakte so svojím talentom, vtedy ho nevedia rozvíjať a používať. Niekde existuje blok, ktorý tomu bráni. Alebo absentuje už spomínaná hodnotová rezonancia, prípadne ľudia nevidia zmysel v tom, čo robia. Je to veľmi individuálne a rozmanité.
Aký je Váš najväčší talent?
Myslím, že mám dar otvárať druhých. Tým, že mám pozitívny vzťah k ľuďom a verím, že každý v sebe skrýva talent a potenciál. Ľudia sa v mojej spoločnosti cítia bezpečne a to ich posmeľuje. Dokážem rýchlo nadviazať vzťah a pomôcť človeku, aby bol ochotný hľadať svoj talent alebo možno aj prekážku, ktorá mu stojí v ceste ho rozvíjať.
Pôsobíte v neziskovej organizácii LEAF na programe, ktorý rozvíja učiteľov. Čím najviac obohacujete slovenských učiteľov?
Spolupracujem na programe zvanom Individuálny rozvojový program pre učiteľov, ktorý podporuje učiteľov na základných a stredných školách. Rok som mentorovala začínajúcu učiteľku v Podolí, dedine pri Novom Meste nad Váhom. A musím povedať: klobúk dole pred učiteľmi. Neskôr som začala pomáhať vo vzdelávaní samotných mentorov. Konkrétne som pre nich robila workshopy, cieľom ktorých bolo naučiť sa zahrnúť do mentorovania učiteľov aj koučingové postupy.
Spomeniete si Vy na nejakého učiteľa, ktorý Vám svojím prístupom utkvel v pamäti, ktorý vám niečo cenné odovzdal?
Moja triedna učiteľka na strednej škole nás viedla ku kultúre a tá je dodnes mojím koníčkom. Tiež nás inšpirovala k tomu, aby sme vedeli pracovať so svojimi talentmi. Vravievala mi: „Eva, ty premýšľaš srdcom.“ Niečo na tom bolo. (úsmev)
Máte niekedy v súkromí pocit, že by ste vyhľadali služby kouča? Alebo dokážete vlastné postupy aplikovať aj na seba?
Viem ich aplikovať aj na seba, ale vždy je lepšie mať vedľa seba iného kouča. V roku 2012 som sa prihlásila do psychoterapeutického výcviku, pretože som túžila lepšie sa spoznať a dostať sa ešte hlbšie k ľuďom. V rámci tohto výcviku som začala spolupracovať s vynikajúcou švajčiarskou terapeutkou a koučkou. Spolupracujem s ňou dodnes. Pomáha mi riešiť aktuálne témy v živote. Niekedy si človek potrebuje upratať v hlave, dopriať si čas, zastaviť sa, zreflektovať odžité či zasnívať si. Vážim si, že mám privilégium mať takúto sprievodkyňu životom.
Spomeniete si na nejaký konkrétny moment, kedy ste sa museli takto zastaviť?
Mala som obdobie, ktoré bolo náročnejšie v práci aj v súkromí. Potrebovala som nájsť energiu, aby som aj v objektívne ťažkej životnej situácii dokázala nájsť záchytné body. Vtedy som zažila jeden z najsilnejších koučingových rozhovorov, zhodou okolností so spolufinalistom ankety Kouč Roka 2018, Daliborom Bednaříkom. V náročnom období mi Dali ako kouč veľmi pomohol. Pre nás oboch to bola silná skúsenosť. Takže funguje to, mám to odskúšané. (úsmev)
Je nejaká známa osobnosť, či už vo sfére showbiznisu, politiky, spoločenského diania alebo športu, ktorú by ste chceli koučovať? Ak áno, ktorá?
Mne by sa páčilo koučovať napríklad Zuzanu Čaputovú, kanidátku na prezidentku. Samozrejme, ak by o to stála. Rada a často koučujem ľudí v novej pozícii, kedy sa rýchlo potrebujú zhostiť novoprijatého postavenia a naštartovať nepoznanú činnosť.
Ako relaxujete? Čo Vám pomáha úplne vypnúť?
Mám niekoľko spôsobov ako vypnúť, ale tým zaručeným je môj pes, 10-ročný retríver, ktorý potrebuje veľa pohybu v prírode a ja tiež. (úsmev) Chodievame popri Karloveskom ramene a do Horského parku. Rada bicyklujem a milujem kultúru.
Na akom kultúrnom podujatí ste naposledy boli?
Naposledy sme s manželom boli na výstave Mareka Ormandíka v Danubiane. V divadle na Antigone a v kine na Bohemian Rapsody a Zrodila sa hviezda. Keď bola naša staršia dcéra malá, milovala Queen. Takže mi k nim zostala silná citová väzba. (úsmev) Inak rada počúvam jazz a niektoré iné skupiny, skôr mimo mainstream. Zapnem si ho v aute, ale chodím aj na koncerty.
Myslíte si, že aj hudba môže byť formou terapie?
Určite. Keď počúvame krásnu hudbu, často zažívame stavy, keď sa ego úplne stratí a prežívame iba spojenie s niečím božsky nádherným.
A čo Vaše ego? Máte ho zvládnuté?
Myslím, že je to celoživotná práca. Pracujem na tom. S vekom a dozrievaním človek už nemusí brať sám seba tak smrteľne vážne.
Ktorá kniha Vás naposledy zaujala?
Práve som dočítala najnovšiu knihu slovenského autora Pavla Vilikovského Rajc je preč a je výborná. Dá sa povedať, že je o životnom bilancovaní. Ja som mala minulý rok 60 a to je čas, kedy človek tiež trochu bilancuje. Zatiaľ to hodnotím pozitívne, ale stále sa učím. (úsmev)
Čo by ste rada absolvovala do konca roka, či už v pracovnej alebo súkromnej sfére?
Už tak veľa neplánujem, ale v septembri sa chystám s priateľkami a kolegyňami na Cyprus trochu cvičiť a meditovať. Každý rok absolvujem nejaké zaujímavé školenie. Onedlho napríklad pôjdem na seminár systemických konštelácií s názvom Esencia biznisu o tom, ako skĺbiť esenciu nášho ľudského bytia s podnikaním, prácou a biznisom. Seminár som si vybrala, lebo sa chcem v tejto oblasti viac zorientovať, naučiť sa pozerať na organizáciu zo systemického hľadiska, teda ako na celok, v ktorom sa prejavujú isté vedomé aj menej vedomé vzorce a určité zákonitosti. Rada by som sa naučila viac vnímať a chápať tieto prejavy, aby som ako človek pôsobiaci v organizáciách prinášala klientom viac podpory a inšpirácie.
