Precestovala celý svet, žila na 3 rôznych kontinentoch, aby sa po 14-ich rokoch vrátila na Slovensko plná inšpirácie a nadšenia posúvať miestnu kultúru koučingu smerom vpred. Vďaka snúbencovi z Južnej Ameriky udržiava neustály kontakt s „novými pohľadmi“. Koučka a lektorka Marcela Lendvaiová študovala herectvo v Hollywoode, hrá v divadle a je závislá na čokoláde a topánkach. Prečítajte si rozhovor.
Prečo ste sa rozhodli stať sa koučkou? Spomínate si ešte na svoje začiatky?
Táto profesia akosi prirodzene vyplynula zo všetkého, čo som kedy študovala z pomáhajúcich profesií a z práce, ktorú som začala robiť pred 20-timi rokmi vo vzdelávaní. Koučing nie je iba mojou profesiou, koučom som v podstate prirodzene celý život. Samozrejme formu a štruktúru tomu neskôr dodali rôzne certifikácie a princípy podľa ICF. Byť koučom ma napĺňa kvôli príležitosti byť nápomocný iným, podporiť ich na ceste uvedomenia a aplikovania ich potenciálu. Mám možnosť ich inšpirovať, posúvať smerom k želanému stavu a vytvárať im bezpečné miesto. V podstate mám príležitosť ľudsky si „pokecať“ s rôznymi osobami, od ktorých sa veľa učím cez ich príbehy.
Pred 11 rokmi ste koučovali v Dubaji. Prečo ste sa vrátili späť na Slovensko?
V Dubaji som žila a pracovala takmer 8 rokov. Keď mi bolo najlepšie, začala som mať pocit, že stagnujem. Bola som tam šťastná, ale chýbal mi progres. Ukončila som doktorát na UKF, tiež štúdium HR Managementu na Leicester University v Anglicku, a potrebovala som novú výzvu. Neodišla som však na Slovensko, ale do Hollywoodu študovať herectvo. Po 3 rokoch v L. A. som sa opäť vrátila do Dubaja na pár mesiacov, ale už to tam nebolo pre mňa to, čo predtým, a ja som sa vtedy rozhodla po 14-tich rokoch v cudzine usadiť na rodnej hrudke. Keď človek žije v zahraničí, veľa vecí mu ujde, je za tým veľa obety. Chcela som opäť tráviť čas so svojimi rodičmi, blízkymi, a tiež priniesť a zúročiť všetky svoje skúsenosti doma, vo svojej vlasti.
Zahrali ste si aj v nejakom filme v Hollywoode?
Áno, v Hollywoode som si zahrala už počas štúdia, keďže som študovala filmové herectvo v Universal štúdiách. Neskôr som hrala aj v hollywoodskych divadlách. Z „filmovačiek“ spomeniem aspoň CSI Miami, Luck s Dustinom Hoffmanom, Love Bites, film Airline Disaster či Chudobný Ženích.
Mali ste čas venovať sa aj nejakým iným aktivitám v L. A.?
Okrem herectva som sa v L. A. venovala aj práci v talentovej agentúre u jedného z top hollywoodskych agentov, kde som pochopila filmový biznis z opačnej strany, spoznala veľa celebrít, a dostala sa na rôzne červené koberce, party či predpremiéry. Bola som pravou rukou prezidenta agentúry a zároveň HR manažérkou pre všetkých jeho filmových a reklamných agentov.
Čo považujete ako kouč za svoj doteraz najväčší úspech?
Napriklad aj nomináciu do finále v kategórii Kouč Roka v ankete Lektor Roka 2018. Z osobných tém je to sedenie so slečnou, ktorá mávala nočné mory po smrti svojej mamy. Ostalo medzi nimi veľa nevypovedaného, výčitky. Chodila na rôzne psychoterapie, reiki a meditácie, až prišla ku mne na koučing, a po jednom sedení mi povedala, že jej nočné mory úplne vymizli. Bol to pre mňa úžasný zázrak. Z biznis sveta za veľký úspech považujem napríklad dosiahnutie zmeny správania a vnímania u 64-ročného manažéra s 30-ročnou praxou v Argentíne. Milujem cestovať po svete, byť globálnym koučom a lektorom a pozorovať tieto zázraky, ktoré potom môžem nazvať aj mojimi úspechmi. (úsmev)
Snažíte sa meniť kultúru leadershipu na Slovensku aj v Českej republike. Prečo podľa Vás potrebuje zmenu a čo ňou chcete dosiahnuť?
Snažím sa o efektívny leadership s prihliadaním na súčasnú pracovnú silu, ktorá presiahne hranice firmy a novým myslením ovplyvní celú spoločnosť. Potrebu zmeny som videla po príchode na Slovensko. Najprv v prístupe k vzdelávaniu a samovzdelávaniu manažérov, vo vytváraní kultúry neustáleho rozvoja a v pochopení nevyhnutnosti rastu v oblasti leadershipu u manažérov v regióne. Mnohí boli akoby samorastmi. Záviselo, od akého manažéra odpozorovali rôzne prvky, prisvojili si zvyky, čo je dosť hazard a nesystémový prístup.
Ďalšou oblasťou, ktorú by sme mali rozvíjať, je náš strach z konfrontácii. Iskrenia sa netreba báť, len tak predsa vznikne oheň! Zmenu potrebuje napríklad aj pomer direktívneho a koučovacieho prístupu. Pri práci so zamestnancami odporúčam viac praktizovať štýl leadershipu „ťahať“ než „tlačiť“. Ľudia u nás sú zvyknutí na direktívny štýl a často sa pýtajú: „Povedz mi na rovinu, čo odo mňa chceš a hotovo!“ Výzvou pre manažérov je spočiatku vydržať koučovať. V leadershipe má svoje miesto aj mentoring, občas aj priamejšia direktíva, ale koučovací štýl je niečo, čo vnímam ako smer do budúcnosti spolu s tzv. „služobníckym leadershipom“ (servant leadership) či všímavosťou (mindfulness).
Píšete pre medzinárodnú stránku závislých ľudí – InterveneNow. Ako ste sa k tomu dostali?
Mala som možnosť žiť na 3 rôznych kontinentoch, a teda mám priateľov po celom svete. S mnohými som spolupracovala v minulosti a sme stále v kontakte v rámci výmeny poznatkov, nových trendov, prístupov a myšlienok. Stránka InterveneNow a služby najmä pre závislých ľudí, ale i ľudí s poruchami príjmu potravy, je pod záštitou môjho kamaráta z Anglicka. Táto spolupráca vznikla prirodzene zo spoločného záujmu na terase s výhľadom na more pri poháriku prosecca v malebnej Marbelle v Španielsku. (úsmev)
Vedeli by ste koučingom pomôcť aj závislým ľuďom?
Áno, ale vždy je dôležité, aby kouč konal zodpovedne a vedel, kedy potrebuje klienta odporučiť aj na inú odbornú pomoc. Rôzni odborníci potom môžu pomáhať v symbióze. Pri závislostiach sa mi v koučovacom procese páči využívať napríklad praktické techniky z neurolingvistického programovania.
Je niečo, na čom ste závislá Vy? (čokoláda, práca, topánky…)
Je možné, že aj na všetkom, čo ste vymenovali. (úsmev) Teda čokoláda určite, aj tie topánky. Ale najmä som závislá na pocite pohody, neustáleho progresu a presúvania sa z miesta na miesto, teda cestovaní. A ešte na tej čokoláde. (smiech)
Čo Vám najčastejšie spôsobuje pocit pohody?
Pobyt v prírode, pri mori, ticho alebo šum oceánu, pohľad do ohňa alebo na hviezdnu oblohu, hlboké vdychovanie eukalyptových stromov, skvelá hudba, dobrá kniha alebo príjemná spoločnosť.
Váš snúbenec nie je Slovák. Prezradíte nám, odkiaľ je? Nevznikajú medzi Vami nedorozumenia prameniace z inej kultúry?
Môj snúbenec je z najmenšej krajiny Južnej Ameriky, z Urugvaja. Čo sa týka rozdielov kultúr, sú pre mňa minimálne. Kultúra určuje len do 40 %, kým sme. 60 % je to vždy naša osobnosť. U ľudí, ktorí žili na rôznych miestach, nielen celý život v rodnom meste, sa tento pomer ešte výrazne posúva. Obaja sme globálni občania a v podstate naše nedorozumenia vyplývajú z našich osobností, temperamentu, naučených vzorcov správania vo vzťahu a len minimálne z našich východiskových kultúr. Rozdiel vidím možno v tom, ako Juhoameričania vnímajú matku ako bohyňu, ako vedia vyjadriť emócie a ako vnímajú prístup k iným spoluobčanom, či už na úradoch alebo v zákazníckom servise. Urugvaj má veľmi starú demokraciu a v ich systéme vzdelávania sa apeluje na kritické myslenie a spytovanie autorít, čo u nás na školách nevidíme. Preto má snúbenec menší problém povedať svoj názor, kým ja vystupujem viac diplomaticky. V oblasti ľudských práv je Urugvaj v štatistikách pred nami. Sú veľmi pokrokoví.
Čo robíte, keď nepracujete?
Najviac voľného času venujem asi divadlu, dodnes hrám v Medzinárodnom divadle Meteorit. Okrem toho veľa cestujem, milujem knihy a zábavných ľudí.
Máte obľúbeného herca? Ak áno, akého?
Mám rada napríklad Javiera Bardema. Rada pozorujem, ako sa vyhrá s postavou, ktorou sa stane.
Ak by ste mali napísať knihu o sebe, ako by sa volala? O čom by bola?
Mám rozpísaných niekoľko kníh. Jedna z nich je menej odborná a viac biografická. Je o mojom živote na rôznych miestach. Zatiaľ je nazvaná „Nič nie je nemožné!“.
Pomáhate klientom nájsť samých seba. Môžete prehlásiť, že Vy ste už samú seba našli?
Osobne mám pocit, že to všetko ani nie je o hľadaní samého seba, ale o navrátení sa k sebe a následnej práci na svojej najlepšej verzii. Je to nikdy nekončiaci proces a mne sa to tak páči.(úsmev)
